Hrou proti agresii

Dnes, v dobe internetu a telefónov, sú deti nechané napospas mnohým vplyvom, ktoré pôsobia na ich psychiku, ale aj organizmus stresujúcu, pretože aj ich rodičia sú neustále v pohybe. Práve v čase, kde je najdôležitejšie nechať deti sa hrať, im je táto možnosť odopieraná. Či už je to prostredníctvom domácich úloh zo školy alebo povinno-nepovinných krúžkov v školskej družine, ktoré si častokrát deti nevyberajú samé, ale tlačia ich do týchto činností najmä rodičia, ktorí na svoje deti nemajú čas, pretože sú v práci. Tieto krúžky však väčšinou pôsobia na deti negatívne, pretože pedagóg, ktorý ich vyučuje často nevedie vyučovanie na báze hry, ale na základe vopred stanovených pravidiel, ktoré je nutne treba dodržiavať, aby bol krúžok úspešne absolvovaný.

Hra je pradávnou súčasťou dospievania každého dieťaťa. Môžeme si naozaj dovoliť nedopriať tento pôžitok našim deťom? Je to predsa niečo úplne prirodzené pre ľudský rod. Veď spomeňte si len na niekoľko zábavných príbehov, ktoré ste ako deti zažili, len preto, lebo ste mali dovolené hrať sa. Buď sami alebo v spoločnosti Vašich susedov, spolužiakov alebo rovesníkov zo sídliska. V týchto hrách sme si stavali fiktívne hrady, liezli na stromy alebo stavali bunkre. Dnešné deti častokrát na to nemajú ani priestor ani čas. Akonáhle sa deti chcú hrať, nie je im to častokrát dovolené len z toho dôvodu, že by si mohli ublížiť alebo že majú iné povinnosti, ako napríklad športový tréning. V škole sa potom pokračuje v tomto smerovaní, bez hier a zábavy a nechuť chodiť do školy vekom preto stále rastie. Z tejto nechuti sa stáva neskôr frustrácia a pribúdajú agresívne prejavy v školských laviciach. Z tohto všetkého určite vyplýva, že hra je dobrým prostriedkom ako deti ukľudniť a nechať ich si vytvoriť aspoň na určitý čas vlastný svet s vlastnými pravidlami.

Pôvodná teória rozpracovaná J.Dollardom, L. Doobom, N. Millerom, O. H. Mowererom a R. R Searsom z Yalskej univerzity v roku 1939 obsahovala jednoznačne tvrdenia. Podľa tejto teórie je agresivita vždy dôsledkom frustrácie, pritom zároveň existencia nejakej frustrácie vždy vedie k nejakej forme agresivity. Z prvej časti tvrdenia vyplýva, že agresivite predchádza frustrácia. Po roku 1941 však ostrosť tejto teórie bola zmiernená N. Millerom. Jeho teória hovorí o tom, že agresivita je len jednou z možných reakcií na frustráciu. Hypotéza o vzťahu frustrácie a agresivity, označovaná tiež ako frustračná teória agresivity je dodnes predmetom diskusií. V školskom prostredí však možno zmierniť agresívne prejavy pomocou dramatoterapie, ktorá obsahuje hry a činnosti, ktoré vhodným použitím nielen zmierňujú agresívne prejavy, ale i pomáhajú a uplatňujú sa pri učení sociálnych zručností.

V mnohých použitých hrách sa však pojem agresivita nevyskytuje, tieto hry by sme mohli nazvať akými si rozohrievajúcimi hrami, ktoré sa snažia skôr odviesť pozornosť deti od stresujúcich vplyvov alebo od zdrojov agresivity. Tieto hry sa najmä zapodievajú tým, čo deti teší, a to spôsobuje, že sa začnú deti zbavovať napätia a zvyšujú si aj sebavedomie. Svet detí je úplne iný ako svet dospelých. A tak to aj má byť. Nemôžeme od dieťaťa predsa očakávať, aby sa celý svoj život správalo ako dospelý, racionálne myslelo a nasledovalo pravidlá, ktoré boli dávno stanovené spoločnosťou.