play-stone-1744790_960_720

Hrou proti agresii

Dnes, v dobe internetu a telefónov, sú deti nechané napospas mnohým vplyvom, ktoré pôsobia na ich psychiku, ale aj organizmus stresujúcu, pretože aj ich rodičia sú neustále v pohybe. Práve v čase, kde je najdôležitejšie nechať deti sa hrať, im je táto možnosť odopieraná. Či už je to prostredníctvom domácich úloh zo školy alebo povinno-nepovinných krúžkov v školskej družine, ktoré si častokrát deti nevyberajú samé, ale tlačia ich do týchto činností najmä rodičia, ktorí na svoje deti nemajú čas, pretože sú v práci. Tieto krúžky však väčšinou pôsobia na deti negatívne, pretože pedagóg, ktorý ich vyučuje často nevedie vyučovanie na báze hry, ale na základe vopred stanovených pravidiel, ktoré je nutne treba dodržiavať, aby bol krúžok úspešne absolvovaný.

Hra je pradávnou súčasťou dospievania každého dieťaťa. Môžeme si naozaj dovoliť nedopriať tento pôžitok našim deťom? Je to predsa niečo úplne prirodzené pre ľudský rod. Veď spomeňte si len na niekoľko zábavných príbehov, ktoré ste ako deti zažili, len preto, lebo ste mali dovolené hrať sa. Buď sami alebo v spoločnosti Vašich susedov, spolužiakov alebo rovesníkov zo sídliska. V týchto hrách sme si stavali fiktívne hrady, liezli na stromy alebo stavali bunkre. Dnešné deti častokrát na to nemajú ani priestor ani čas. Akonáhle sa deti chcú hrať, nie je im to častokrát dovolené len z toho dôvodu, že by si mohli ublížiť alebo že majú iné povinnosti, ako napríklad športový tréning. V škole sa potom pokračuje v tomto smerovaní, bez hier a zábavy a nechuť chodiť do školy vekom preto stále rastie. Z tejto nechuti sa stáva neskôr frustrácia a pribúdajú agresívne prejavy v školských laviciach. Z tohto všetkého určite vyplýva, že hra je dobrým prostriedkom ako deti ukľudniť a nechať ich si vytvoriť aspoň na určitý čas vlastný svet s vlastnými pravidlami.

Pôvodná teória rozpracovaná J.Dollardom, L. Doobom, N. Millerom, O. H. Mowererom a R. R Searsom z Yalskej univerzity v roku 1939 obsahovala jednoznačne tvrdenia. Podľa tejto teórie je agresivita vždy dôsledkom frustrácie, pritom zároveň existencia nejakej frustrácie vždy vedie k nejakej forme agresivity. Z prvej časti tvrdenia vyplýva, že agresivite predchádza frustrácia. Po roku 1941 však ostrosť tejto teórie bola zmiernená N. Millerom. Jeho teória hovorí o tom, že agresivita je len jednou z možných reakcií na frustráciu. Hypotéza o vzťahu frustrácie a agresivity, označovaná tiež ako frustračná teória agresivity je dodnes predmetom diskusií. V školskom prostredí však možno zmierniť agresívne prejavy pomocou dramatoterapie, ktorá obsahuje hry a činnosti, ktoré vhodným použitím nielen zmierňujú agresívne prejavy, ale i pomáhajú a uplatňujú sa pri učení sociálnych zručností.

V mnohých použitých hrách sa však pojem agresivita nevyskytuje, tieto hry by sme mohli nazvať akými si rozohrievajúcimi hrami, ktoré sa snažia skôr odviesť pozornosť deti od stresujúcich vplyvov alebo od zdrojov agresivity. Tieto hry sa najmä zapodievajú tým, čo deti teší, a to spôsobuje, že sa začnú deti zbavovať napätia a zvyšujú si aj sebavedomie. Svet detí je úplne iný ako svet dospelých. A tak to aj má byť. Nemôžeme od dieťaťa predsa očakávať, aby sa celý svoj život správalo ako dospelý, racionálne myslelo a nasledovalo pravidlá, ktoré boli dávno stanovené spoločnosťou.

Johan_amos_comenius_1592-1671

Ján Amos Komenský – Škola Hrou

Ján Amos Komenský je významnou osobnosťou, ktorý zastúpil hneď niekoľko povolaní. Poznáme ho ako pedagóga, historika, jazykovedca, politika, teológa a filozofa. Narodil sa 28. Marca 1592 v Nivniciach matke Anne a otcovi Martinovi. Obaja jeho rodičia podľahli moru, tak sa o neho musela starať jeho teta. Vyštudoval teológiu a bol vysvätený za kňaza – lån gratis dk 1700 kr. Neskôr pôsobil ako učiteľ. Oženil sa a zo svojou prvou manželkou Magdalénou Vizovskou a mal s ňou dve deti. Avšak znovu zaúradoval mor a o svoju rodinu prišiel. Po určitom čase sa však Komenský znovu oženil s Dorotou Cyrillovou a mal s ňou až štyri ďalšie deti. V roku 1628 musel odísť aj so svojou rodinou do vyhnanstva do Poľska. V Poľsku spočiatku učil a neskôr sa stal aj riaditeľom školy. Niekoľkokrát sa počas svojho života ešte presťahoval (dokonca aj do Skalice, kde pôsobil ako biskup Jednoty bratskej), no vždy sa vrátil do Lešne. V roku 1670 sa presťahoval do Holandska do Amsterdamu, kde aj zomrel. Pochovaný je v Naardene. Vraj sa však chcel počas koncu svojho života vrátiť do Čiech, to sa mu však nepodarilo. Česká republika sa dodnes neúspešne snaží o získanie Komenského pozostatkov.

Medzi jeho úspešné diela patrí Škola hrou. Dnes je často toto jeho dielo mylne chápane ako hrové učenie, alebo učenie hravou metódou. Schola ludus, teda Škola hrou, vznikla v roku 1651 v Blatnom. Komenský do Blatného bol pozvaný, aby reformoval tunajšiu školu. Základom pre spis Škola hrou je Janua linguarum reserata (Brána jazykum otevřena). Komenského snahou bolo poľudštiť, či zjednodušiť náročné latinské čítanie. Dosiahol to v spisoch Orbis Pictus a Schola ludus. Orbis pictus bolo dielo viac názorné, Schola ludus zas však bola postavená na zaujímavej metóde.

Škola hrou je dielo spracované scénicky, divadelne, ktoré vedie a napáda žiakov k aktívnej a živej činnosti. Škola hrou nie je teda v priamom slova zmysle v prvom rade zábava, žiadny oddych, ale tvrdá práca a drina. Vystavať vedomosti je predsa seriózna práca. V žiadnom prípade nevylučoval, že učenie má prinášať potešenie. Škola, vzdelávanie má byť podľa Komenského pútavé, príťažlivé, a preto používa divadelné a obrazové spracovania a metodiky. Zaujať žiakov, aby ich náročné a úmorné učivo bavilo, je cesta a cieľ. Mylné súčasné chápanie reformovania školstva v zmysle absolútneho zjednodušovania a mierneho zaťažovania detí pre ich dobro je naproti Komenského chápaniu vzdelávania na míle vzdialené. Komenský svojim dielami a prácou tvrdil, že učivo má byť podávane zaujímavým a pútavým spôsobom, nie však, že sa má opúšťať niečo, čo zdanlivo nepôsobí atraktívne. Zbytočne zjednodušovať, či vypúšťať, nahrádzať seriózne vedomosti a učenie len preto, že na prvý pohľad nie je jednoduché, nie je celkom v súlade s tým, čo by sme ako ľudia mali od seba očakávať. Len vyššie stanovené méty a motivácie by mali byť naším hnacím motorom. Všetci (teda dúfam) chceme pre naše deti lepšiu budúcnosť. Malo by byť teda našou snahou vzbudzovať v nich zvedavosť a túžbu po vzdelaní. Ak si začneme konečne uvedomovať, že poznanie je potešením, ak sa naučíme, že učiť sa je zábava, pochopíme čo je pravá Škola hrou.

chess-1215079_960_720

Hra ako prostriedok učenia

Detský svet vo svojej podstate tvoria najmä hry. Hra a fantázia sú súčasťou každodennej činnosti detí. Pre zábavu, ktorú deti pri hraní pociťujú, si ani neuvedomujú ako veľmi sa v niektorých činnostiach zdokonaľujú. Mnoho základných pilierov vedomostí postavíme práve prostredníctvom hravých činností. Hra má pozitívny vplyv na celú osobnosť, blahodarne pôsobí na mravný, sociálny, estetický aj pracovný, či fyzický rozvoj. Hra nie je teda len prostriedkom zábavy a potešenia. Mohli by sme jednoznačne povedať, že hra ma široko spektrálny záber na celú našu osobnosť. Počas hrania sa dieťa môže zdokonaliť v reči, či získať nové poznatky, rozvinúť svoje schopnosti, či precvičiť všetky zmysly – kiirlaen maksehäirega.

Hru v školskom, ako aj predškolskom zariadení môžeme využívať ako organizačný prostriedok, ako prostriedok a metódu učenia. Pravé z hore uvedených dôvodov je nutné zamerať sa na skvalitňovanie hry a edukácie prostredníctvom hry. Na to aby hra priniesla svoj vzdelávací a výchovný účel, dieťa potrebuje prirodzenú potrebu a vedenie zo strany dospelého. Dospelý je koordinátor detského hrania. Toto riadenie však musí byť natoľko dokonalé, aby ako radenie vôbec nepôsobilo. Do hrania ako takého zasahuje veľmi prirodzene a zdanlivo spontánne, pritom však veľmi premyslene. Už Komenský vo svojom spise Svet v obrazoch zdôrazňuje, že hra na to, aby priniesla svoj výchovný a vzdelávací účel, nesmie byť samoúčelná. Hry v pedagogickom či psychologickom svete majú svoje delenia, napr. delenie hier na symbolické, konštruktívne a hry s pravidlami.

Symbolické hry využívame na podporu rozumového vývoja, kde pri hraní uplatňujeme získané poznatky na základe zmyslového poznávania skutočnosti. Pre symbolickú hru sú využiteľné rôzne bežné predmety dennej potreby. Dieťa týmto predmetom dáva iný význam, aký majú, predmety teda sú symbolmi, symbolizujú iný význam ako v skutočnosti. Konštruktívna hra je hra s rôznym druhom materiálu, napríklad papierom. Zahŕňa výtvarne práce, modelovanie a podobne. Pri konštruktívnych hrách je nutná intervencia pedagóga. Pri konštruktívnej hre je dôležitý samotný proces, nie výsledok. Hry s pravidlami podporujú koordináciu, najmä motorickú, vývin reči alebo sociálnych schopností. Z hľadiska naplnenia cieľa hry nemá význam výhra, či prehra. Nie vždy dieťa dokáže pochopiť pravidla hry a reálne sa im prispôsobiť. Pedagóg sa v takomto prípade znovu stáva poradcom a pomocníkom. Každá či už symbolická, konštruktívna hra alebo hra s pravidlami je výchovno-vzdelávacím prostriedkom.

Základnou črtou hier v školskom prostredí vo vyučovacom procese je spontánnosť a prirodzenosť (hry samotnej) z pohľadu dieťaťa. Dieťa by si nemalo všimnúť, že sa vzdeláva a je vychovávane. Pedagóg teda zámerne vyberá také činnosti a hry, ktoré sú aktívne, nezámerné, skúsenostné a zážitkové. Zámery a ciele pedagóga by mali byť dosiahnuté formou nenásilných aktivít, aby dieťa poznávalo svet prirodzením objavovaním a experimentovaním. Práve na to slúži hra. Vedieť sa hrať však nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Pri plánovaní hier si teda musíme uvedomiť, aké hry sú z h hľadiska cieľa, obsahu i úrovne výchovnej skupiny vhodné, aké skúsenosti majú deti, ktoré sa hry zúčastňujú už z iných, predošlých hier. Plánovanie vychádza okrem iného aj z toho, čo práve sa práve v živote dieťaťa deje (stres, zážitky, pod.). Hra prebieha v každom veku, ale vekom sa menia ciele a obsah hier.