igromania-1894847_960_720

Závislosť na počítačových hrách

Počítače, ich rozvoj alebo všeobecne rozvoj rôznych informačných technológii prináša nespočetné množstvo výhod pre ľudí. Informačné technológie tak pohltili svet, že sa bez niektorých novodobých vymoženosti bežne a denne nezaobídeme. Počítače však nevyužívame len na prácu, a teda nie sú pre nás len praktickou záležitosťou. Počítače často používame na zábavu. Mnohé deti a mládež si svoj voľný čas bez svojich obľúbených počítačových hier ani nevedia predstaviť. Kedy sa však jedná len o bežne užívateľské počínanie a dieťa si jednoducho vypĺňa čas, a kedy sa už bavíme o závislosti? Závislosť nie je ničím neobvyklým, striehne prakticky na nás všetkých. Preto je veľmi dôležité aby sme si pred ňou (pred závislosťou) chránili vlastné deti.

Závislosť najčastejšie definujeme ako chorobu alebo psychický stav. Môže to byť dokonca aj telesný stav, ktorý sa prejavuje stavmi nutkania a túžby získať danú látku alebo činnosť, od ktorej je človek závislý. Človek sa stáva závislým až postupne a vo väčšine prípadov si to ani nevšimne sám. Nutkavo potrebuje svoju činnosť alebo látku, a bez nej je podráždený a nervózny. Ak si nemôže hneď zahrať, nájde si spôsob ako sa dostať na internet či k inému počítaču. Práve tomuto typu závislosti sa dnes budeme venovať v našom článku. Medzi typické abstinenčné príznaky pri odopretí možnosti si zahrať svoje obľúbené počítačové hry patria tras, potenie, nervozita a nutkavé myslenie. Proste závislý človek alebo dieťa vyslovene trpí, ak si nemôže zahrať svoju obľúbenú hru.

K abstinenčným príznakom sa však dostaneme až pri prípadnej liečbe, či odopieraní závislej činnosti. Teraz sa však zamerajme na dôležité príznaky závislosti od počítačových hier, ktoré by sme si mali na svojich deťoch všímať. Jedným z nich je určite čas strávený na počítačoch. Ak dieťa na počítači trávi po škole viac ako päť hodín denne. Nemá takmer vôbec žiadnych priateľov, keď tak len virtuálnych, s ktorými sa stretáva len online. V čase, keď sa nemôže pripojiť na internet, alebo nemôže hrať svoju obľúbenú hru je viditeľne agresívnejšie. Nemáva žiadne voľnočasové aktivity, a svoj voľný čas si dokáže vyplniť iba počítačom, online chatovaním a hraním. Ďalším príznakom môžu byť zhoršené známky a celkový prospech v škole. Stáva sa, že deti závisle od hier v noci ponocujú a na základe toho nie sú schopné ráno vstávať. Dokonca sa pridružujú aj telesné príznaky ako je únava, nespavosť, problémy s trávením a časté problémy chrbtice. Ak hrá, je často od reálneho sveta akoby odpojené, nevníma, že niekto vstúpi do izby.

Existuje tu však niekoľko možností, ako závislostiam predísť. Jednou z nich je venovať dieťaťu telefón bez možnosti pripojenia sa na internet. Nekupujte im každú novú počítačovú novinku, ktorú aj tak nepotrebujú. Kontrolujte im čas strávený na počítači. Na dovolenku si nutne nemusia brať ani notebook, ani tablet. Vydržia to bez neho. Voľný čas trávte plnohodnotne a jednoznačne im buďte príkladom. Pokiaľ zlyhajú všetky Vaše možné, aj nemožné babské recepty, treba intervenovať psychologickou liečbou. Pri závislostiach od počítačových hier psychológ určí aký typ liečby bude vhodný, väčšinou postačia konzultácie. Vzniknutú situáciu nie je vhodné zanedbať, závislosť na čomkoľvek je určite nutne riešiť a liečiť.

child-1868222_960_720

Terapia hrou

Hra je prirodzenou súčasťou detského sveta. Dieťa sa počas hrania stáva spontánnym a bezprostredným, akoby sa v hre na nič nehralo. Preto sa nemožno diviť, že je využívaná pri terapii. Práve počas terapie je nutné, aby dieťa nemalo pocit, že ho terapeut pozoruje a skúma. Terapiu hrou možno považovať za metódu využívanú na vyjadrenie pocitov detí. Počas priebehu tejto terapie dochádza k vytvoreniu bezpečného a dôverného prostredia. Hra je akýmsi dorozumievacím prostriedkom, akousi kódovanou rečou dieťaťa. Deti aj v čase, keď už vedia rozprávať, nie vždy dokážu vyjadriť všetko o svojich pocitoch. Nechápu abstraktnosť niektorých pojmov. Práve preto je úžasnou strategickou záležitosťou využitie hry v poradenskom procese.

Počas práce s dieťaťom sa mu poskytnú špecifické hračky, ktoré by mu mali pomôcť vysvetliť to, čo sa mu nedá vyjadriť rečou, teda všetky svoje pocity, túžby, myšlienky a potreby. Tak ako pri práci s dospelými, tak aj s deťmi terapeut musí zabezpečiť prostredie, ktoré je pre klienta bezpečné. Terapia hrou je určená deťom s poruchami pripútania, s emocionálnymi výkyvmi, či deťom s psychosociálnymi a psychosomatickými problémami. Ako vlastne takáto terapia hrou prebieha? Väčšinou sa jedná o 45 minútovú terapiu, ktorá sa realizuje v herni iba so samotným terapeutom bez prítomnosti rodičov. Konzultácie rodičov o priebehu sa robia individuálne. Odporúčaný počet stretnutí je závislí od závažnosti problémov.

Ďalšou terapiou, ktorá využíva hru ako prostriedok učenia, liečenia a strategického rodičovského výcviku je tzv. filiálna terapia. Tento tréning rodičovských zručností je primárne určený rodičom a ich vzťahu k deťom. Po terapeutickom pôsobení by malo dôjsť k zmene a postoju k ich deťom. Rodič sa pri takomto tréningu učí novým stratégiám v rodičovských väzbách. Základom filiálnej terapie je tvorenie zručností rodiča, ktoré potom neskôr môže využívať v dennej polhodinke, ktoré trávi so svojím dieťaťom. Postupne by tento proces mal prejsť do každodenného zaužívaného zvyku bez plánovania. Zručnosti, ktoré sa rodič na tejto terapií naučí, môžu pomôcť najmä pri problémoch vo vzťahoch dieťaťa k rodičovi, kde si dieťa nevytvorilo žiadny silný vzťah k matke či otcovi, a teda sa nevie s nimi hrať alebo prípadne odmieta ich počúvať. Rodič sa učí, ako dať slobodu a voľnosť dieťaťu bez toho, že by neboli stanovené žiadne pevné hranice, ktoré nemožno prekročiť.

Kto a prečo sa môže odhodlať k filiálnej terapii? Tak napríklad rodič, ktorý chce byť len jednoducho lepším rodičom, a to spôsobom rozvoja vnímavosti a citlivosti k potrebám voči vlastným deťom. Tiež je vhodný najmä pre deti, ktoré sa prejavujú rôznymi záchvatmi hnevu, poruchami správania, či pre deti, ktoré trpia enurézou, či deti trpiace symptomatickými poruchami. Na terapiu prichádzajú aj rodičia, ktorých deti trpia nízkym sebavedomím a problémami s navezovaním vzťahov. Filiálna terapia je vhodná aj pre deti v adoptívnych rodinách, kde je nutné podporiť začínajúci vzťah a pripútanie dieťaťa k rodičovi.

Ako tréning funguje? Takýto tréning pre zručnosti rodičov funguje najmä na individuálnej alebo skupinovej báze. Vždy záleží od veľkosti skupiny prípadne individuálnych potrieb rodičov alebo detí. Zvyčajne sa terapia skladá z 10 stretnutí, pri ktorých terapeut rozoberá postupne jednotlivé problémy a učí rodiča nové zručnosti pri práci s deťmi.

board-761586_960_720

Čo je to hra?

Hra je štruktúrovaná forma nejakej činnosti, zvyčajne slúžiaca na zábavu a niekedy je používaná aj ako vzdelávací nástroj. Hry sa odlišujú od činnosti, ktorá sa zvyčajne vykonáva za odmenu, a umením, ktoré je najčastejšie výrazom estetických alebo ideologických prvkov. Tento rozdiel však nie je jednoznačný a mnohé hry sa tiež považujú za prácu (napríklad profesionálni hráči diváckych športov alebo hier) alebo umenie (napríklad “pikavippi heti tilille” puzzle alebo hry obsahujúce umelecké usporiadanie ako Mahjong, solitér alebo niektoré videohry).

Hry sa niekedy hrajú čisto pre zábavu, niekedy aj kvôli úspechu alebo odmene. Môžu sa hrať samostatne, v tímoch alebo online; amatérmi alebo odborníkmi. Hráči môžu mať publikum, ktoré nehrá a nie sú hráčmi, napríklad keď sa ľudia bavia sledovaním šachového šampionátu. Často je časťou zábavy pre deti, ktoré hrajú hru, rozhodovať sa o tom, kto je súčasťou ich publika a kto je hráčom. Kľúčovými komponentmi hier sú ciele, pravidlá, výzvy a interakcie. Hry vo všeobecnosti zahŕňajú mentálnu alebo fyzickú stimuláciu, často aj oboje. Veľa hier pomáha rozvíjať praktické zručnosti, slúži ako forma cvičenia alebo inak vykonáva vzdelávacie, simulačné alebo psychologické úlohy.

Prvé hry sú známe už z roku 2600 pred našim letopočtom. Hry sú univerzálnou súčasťou ľudskej minulosti a sú prítomné vo všetkých kultúrach. Kráľovská hra Ur, Senet a Mancala patria medzi jedny z najstarších známych hier. Hry sa často klasifikujú podľa komponentov, ktoré sú potrebné na ich hranie (napríklad miniatúry, lopty, karty, dosky alebo počítače). V miestach, kde sa vyrábala a používala koža, je obľúbenou najmä hra s loptou, čo má za následok celosvetovú popularitu loptových hier ako sú rugby, basketbal, futbal, kriket, tenis a volejbal. Ostatné nástroje sú špecifickejšie pre určitú oblasť. Mnohé krajiny v Európe majú napríklad jedinečné štandardné balíčky hracích kariet. Ostatné hry, ako napríklad šachy, možno sledovať predovšetkým ich vývojom herných kúskov.

Hry, ako je napríklad schovávačka alebo Si to, nepoužívajú žiadny zjavný nástroj; Ich interaktivita je definovaná prostredím. Hry s rovnakými alebo podobnými pravidlami môžu mať inú hranicu, ak sa zmenilo prostredie. Napríklad, skrývanie a hľadanie sa v školskej budove sa líši od rovnakej hry v parku; Závod s autami môže byť radikálne odlišný v závislosti od trate alebo pouličného ihriska, a to aj s rovnakými vozidlami. Zatiaľ čo hry sú často charakterizované ich nástrojmi, sú často definované najmä ich pravidlami. Zatiaľ čo pravidlá podliehajú zmenám, veľké zmeny v pravidlách zvyčajne vedú k “novej” hre. Napríklad pri baseballe, ak sa hráči rozhodnú hrať len s troma základňami, pravdepodobne budú hrať inú hru.

Pravidlá všeobecne určujú systém udržiavania času, práva a povinnosti hráčov a ciele každého hráča. Práva hráčov môžu zahŕňať, keď môžu minúť prostriedky alebo presunúť figúrky. Spoločné podmienky výhry sú najprv hromadiť určité množstvo bodov alebo žetónov (ako v Osadníkoch z Katanu) alebo majú najväčší počet žetónov na konci hry (ako napríklad v Monopoly). Herné nástroje a pravidlá budú mať za následok potrebu zručnosti, stratégie alebo ich kombinácie a budú sa podľa toho klasifikovať.

Väčšina hier vyžaduje viac hráčov. Na rozdiel od hry s viacerými hráčmi, ktorí súperia proti sebe, aby dosiahli cieľ hry, hra pre jedného hráča je bitka iba proti elementu prostredia (umelému súperovi), proti vlastným zručnostiam, proti času alebo proti náhode.

computer-1845880_960_720

Počítačové hry

Pre deti sú hry a hranie od nepamäti ich neoddeliteľnou súčasťou. Aj napriek dlhému času, od kedy je ľudstvo ľudstvom hry nestratili na svojej atraktivite. Práve naopak, rozvojom vedy a techniky sa počítačové hry stali pre deti ešte zaujímavejšie a príťažlivejšie. Deti dnes nemusia vďaka internetu ani opustiť pohodlie svojho domova a po sieti sa stretnú so svojimi priateľmi a hrajú spoločne hru. Je na nich aký žáner si vyberú. V súčasnosti poznáme niekoľko žánrov počítačových hier a to sú akčné, strategické, športové, adventury, hry na hrdinov (RPG) a simulátory

Akčné hry sú hry, ktoré v sebe nesú prvky boja a súperenia, založené na ničení nepriateľov, buď použitím zbrane alebo hrubou silou. Hry sú často obmedzené časovým limitom alebo sa v nich bojuje pod nátlakom nepriateľských postáv. Základom tzv. strategických hier je budovanie a stavba armády, budovanie miest, otváranie obchodov a ich zásobovanie. Strategické hry, ako už názov napovedá, v sebe nesú prvky strategického myslenia a budovania, mohli by sme o nich tiež napísať, že sú viac taktické ako akčné hry.

Športové hry sú špecifické hry a obsiahnuté sú v nich všetky typy športov.

Adventury sú hry, ktoré sa dajú tiež nazvať interaktívnymi knihami. Jedná sa o 3D rozprávanie príbehu so silným dôrazom na dej, atmosféru, napätie, dobrodružstvo a záhadu. Stali sa hrami, ktoré dokážu vyskúšať, rozlúsknuť a vytrvalo hrať len tí najtrpezlivejší jedinci, pretože riešiť komplikované záhady a hádanky nedokáže každý. Hry na hrdinov (alebo aj rolové hry RPG) sa stali veľmi rozšírené najmä medzi tínedžermi. Vo svete rolových hier má každý hráč svojho hrdinu, ktorého ovláda. Jeho snahou je, aby si jeho figúrka počínala lepšie ako figúrka súpera. Tieto typy hier sa dajú hrať aj po sieti. Existuje celosvetovo známa hra World or Warcraft, ktorá spadá do kategórie Massive multi player online, kde sa v jednom veľkom online svete stretáva veľké množstvo hráčov z celého sveta, ktorý medzi sebou bojujú. Na hre World or Warcraft je zaregistrovaných už vyše 11 miliónov online účtov.

Simulátory umožňujú hráčovi, aby ovládal všetko ako v skutočnom reálnom svete. Existuje niekoľko typov simulátorov, či už sa jedná o riadenie auta, vlaku, lietadla, školy, domácnosti, či dokonca riadenia štátu. Simulátory môžu slúžiť ako prostriedok učenia napr. v autoškolách. Poznáme dva druhy simulátorov a to také, keď existuje už nasimulovaný predpripravený priestor, ktorý treba riadiť, či také, v ktorých si všetko musíme vybudovať sami a až následne riadiť. Simulátory však nie sú zaujímavé pre súťaživých jedincov, nedajú sa totiž vyhrať.

Počítačové hry a ich žánre sú pre deti veľmi pútavé a zaujímavé. Na ich príťažlivosti pridáva ich módnosť, grafické spracovanie a súčasné prevedenie. Počítačové hry majú mladistvým a deťom čo to povedať, a v mnohých prípadoch sú aj nespornou vzdelávacou pomôckou. Problém pri hraní počitačových hier môže nastať v prípade, ak pre dieťa neexistujú žiadne obmedzenia. Či už sú to obmedzenia času či veku. Niektoré hry nie sú celkom vhodné pre deti, a tak isto nie je vhodné pri počítačoch tráviť mladosť. Korigovať čas strávený pri počítači, ako aj výber hier je vhodnou cestou ako dieťaťu zanechať túto aktivitu a pritom zneškodniť prípadné negatívne vplyvy.

play-stone-1744790_960_720

Hrou proti agresii

Dnes, v dobe internetu a telefónov, sú deti nechané napospas mnohým vplyvom, ktoré pôsobia na ich psychiku, ale aj organizmus stresujúcu, pretože aj ich rodičia sú neustále v pohybe. Práve v čase, kde je najdôležitejšie nechať deti sa hrať, im je táto možnosť odopieraná. Či už je to prostredníctvom domácich úloh zo školy alebo povinno-nepovinných krúžkov v školskej družine, ktoré si častokrát deti nevyberajú samé, ale tlačia ich do týchto činností najmä rodičia, ktorí na svoje deti nemajú čas, pretože sú v práci. Tieto krúžky však väčšinou pôsobia na deti negatívne, pretože pedagóg, ktorý ich vyučuje často nevedie vyučovanie na báze hry, ale na základe vopred stanovených pravidiel, ktoré je nutne treba dodržiavať, aby bol krúžok úspešne absolvovaný.

Hra je pradávnou súčasťou dospievania každého dieťaťa. Môžeme si naozaj dovoliť nedopriať tento pôžitok našim deťom? Je to predsa niečo úplne prirodzené pre ľudský rod. Veď spomeňte si len na niekoľko zábavných príbehov, ktoré ste ako deti zažili, len preto, lebo ste mali dovolené hrať sa. Buď sami alebo v spoločnosti Vašich susedov, spolužiakov alebo rovesníkov zo sídliska. V týchto hrách sme si stavali fiktívne hrady, liezli na stromy alebo stavali bunkre. Dnešné deti častokrát na to nemajú ani priestor ani čas. Akonáhle sa deti chcú hrať, nie je im to častokrát dovolené len z toho dôvodu, že by si mohli ublížiť alebo že majú iné povinnosti, ako napríklad športový tréning. V škole sa potom pokračuje v tomto smerovaní, bez hier a zábavy a nechuť chodiť do školy vekom preto stále rastie. Z tejto nechuti sa stáva neskôr frustrácia a pribúdajú agresívne prejavy v školských laviciach. Z tohto všetkého určite vyplýva, že hra je dobrým prostriedkom ako deti ukľudniť a nechať ich si vytvoriť aspoň na určitý čas vlastný svet s vlastnými pravidlami.

Pôvodná teória rozpracovaná J.Dollardom, L. Doobom, N. Millerom, O. H. Mowererom a R. R Searsom z Yalskej univerzity v roku 1939 obsahovala jednoznačne tvrdenia. Podľa tejto teórie je agresivita vždy dôsledkom frustrácie, pritom zároveň existencia nejakej frustrácie vždy vedie k nejakej forme agresivity. Z prvej časti tvrdenia vyplýva, že agresivite predchádza frustrácia. Po roku 1941 však ostrosť tejto teórie bola zmiernená N. Millerom. Jeho teória hovorí o tom, že agresivita je len jednou z možných reakcií na frustráciu. Hypotéza o vzťahu frustrácie a agresivity, označovaná tiež ako frustračná teória agresivity je dodnes predmetom diskusií. V školskom prostredí však možno zmierniť agresívne prejavy pomocou dramatoterapie, ktorá obsahuje hry a činnosti, ktoré vhodným použitím nielen zmierňujú agresívne prejavy, ale i pomáhajú a uplatňujú sa pri učení sociálnych zručností.

V mnohých použitých hrách sa však pojem agresivita nevyskytuje, tieto hry by sme mohli nazvať akými si rozohrievajúcimi hrami, ktoré sa snažia skôr odviesť pozornosť deti od stresujúcich vplyvov alebo od zdrojov agresivity. Tieto hry sa najmä zapodievajú tým, čo deti teší, a to spôsobuje, že sa začnú deti zbavovať napätia a zvyšujú si aj sebavedomie. Svet detí je úplne iný ako svet dospelých. A tak to aj má byť. Nemôžeme od dieťaťa predsa očakávať, aby sa celý svoj život správalo ako dospelý, racionálne myslelo a nasledovalo pravidlá, ktoré boli dávno stanovené spoločnosťou.