child-1868222_960_720

Terapia hrou

Hra je prirodzenou súčasťou detského sveta. Dieťa sa počas hrania stáva spontánnym a bezprostredným, akoby sa v hre na nič nehralo. Preto sa nemožno diviť, že je využívaná pri terapii. Práve počas terapie je nutné, aby dieťa nemalo pocit, že ho terapeut pozoruje a skúma. Terapiu hrou možno považovať za metódu využívanú na vyjadrenie pocitov detí. Počas priebehu tejto terapie dochádza k vytvoreniu bezpečného a dôverného prostredia. Hra je akýmsi dorozumievacím prostriedkom, akousi kódovanou rečou dieťaťa. Deti aj v čase, keď už vedia rozprávať, nie vždy dokážu vyjadriť všetko o svojich pocitoch. Nechápu abstraktnosť niektorých pojmov. Práve preto je úžasnou strategickou záležitosťou využitie hry v poradenskom procese.

Počas práce s dieťaťom sa mu poskytnú špecifické hračky, ktoré by mu mali pomôcť vysvetliť to, čo sa mu nedá vyjadriť rečou, teda všetky svoje pocity, túžby, myšlienky a potreby. Tak ako pri práci s dospelými, tak aj s deťmi terapeut musí zabezpečiť prostredie, ktoré je pre klienta bezpečné. Terapia hrou je určená deťom s poruchami pripútania, s emocionálnymi výkyvmi, či deťom s psychosociálnymi a psychosomatickými problémami. Ako vlastne takáto terapia hrou prebieha? Väčšinou sa jedná o 45 minútovú terapiu, ktorá sa realizuje v herni iba so samotným terapeutom bez prítomnosti rodičov. Konzultácie rodičov o priebehu sa robia individuálne. Odporúčaný počet stretnutí je závislí od závažnosti problémov.

Ďalšou terapiou, ktorá využíva hru ako prostriedok učenia, liečenia a strategického rodičovského výcviku je tzv. filiálna terapia. Tento tréning rodičovských zručností je primárne určený rodičom a ich vzťahu k deťom. Po terapeutickom pôsobení by malo dôjsť k zmene a postoju k ich deťom. Rodič sa pri takomto tréningu učí novým stratégiám v rodičovských väzbách. Základom filiálnej terapie je tvorenie zručností rodiča, ktoré potom neskôr môže využívať v dennej polhodinke, ktoré trávi so svojím dieťaťom. Postupne by tento proces mal prejsť do každodenného zaužívaného zvyku bez plánovania. Zručnosti, ktoré sa rodič na tejto terapií naučí, môžu pomôcť najmä pri problémoch vo vzťahoch dieťaťa k rodičovi, kde si dieťa nevytvorilo žiadny silný vzťah k matke či otcovi, a teda sa nevie s nimi hrať alebo prípadne odmieta ich počúvať. Rodič sa učí, ako dať slobodu a voľnosť dieťaťu bez toho, že by neboli stanovené žiadne pevné hranice, ktoré nemožno prekročiť.

Kto a prečo sa môže odhodlať k filiálnej terapii? Tak napríklad rodič, ktorý chce byť len jednoducho lepším rodičom, a to spôsobom rozvoja vnímavosti a citlivosti k potrebám voči vlastným deťom. Tiež je vhodný najmä pre deti, ktoré sa prejavujú rôznymi záchvatmi hnevu, poruchami správania, či pre deti, ktoré trpia enurézou, či deti trpiace symptomatickými poruchami. Na terapiu prichádzajú aj rodičia, ktorých deti trpia nízkym sebavedomím a problémami s navezovaním vzťahov. Filiálna terapia je vhodná aj pre deti v adoptívnych rodinách, kde je nutné podporiť začínajúci vzťah a pripútanie dieťaťa k rodičovi.

Ako tréning funguje? Takýto tréning pre zručnosti rodičov funguje najmä na individuálnej alebo skupinovej báze. Vždy záleží od veľkosti skupiny prípadne individuálnych potrieb rodičov alebo detí. Zvyčajne sa terapia skladá z 10 stretnutí, pri ktorých terapeut rozoberá postupne jednotlivé problémy a učí rodiča nové zručnosti pri práci s deťmi.

board-761586_960_720

Čo je to hra?

Hra je štruktúrovaná forma nejakej činnosti, zvyčajne slúžiaca na zábavu a niekedy je používaná aj ako vzdelávací nástroj. Hry sa odlišujú od činnosti, ktorá sa zvyčajne vykonáva za odmenu, a umením, ktoré je najčastejšie výrazom estetických alebo ideologických prvkov. Tento rozdiel však nie je jednoznačný a mnohé hry sa tiež považujú za prácu (napríklad profesionálni hráči diváckych športov alebo hier) alebo umenie (napríklad “pikavippi heti tilille” puzzle alebo hry obsahujúce umelecké usporiadanie ako Mahjong, solitér alebo niektoré videohry).

Hry sa niekedy hrajú čisto pre zábavu, niekedy aj kvôli úspechu alebo odmene. Môžu sa hrať samostatne, v tímoch alebo online; amatérmi alebo odborníkmi. Hráči môžu mať publikum, ktoré nehrá a nie sú hráčmi, napríklad keď sa ľudia bavia sledovaním šachového šampionátu. Často je časťou zábavy pre deti, ktoré hrajú hru, rozhodovať sa o tom, kto je súčasťou ich publika a kto je hráčom. Kľúčovými komponentmi hier sú ciele, pravidlá, výzvy a interakcie. Hry vo všeobecnosti zahŕňajú mentálnu alebo fyzickú stimuláciu, často aj oboje. Veľa hier pomáha rozvíjať praktické zručnosti, slúži ako forma cvičenia alebo inak vykonáva vzdelávacie, simulačné alebo psychologické úlohy.

Prvé hry sú známe už z roku 2600 pred našim letopočtom. Hry sú univerzálnou súčasťou ľudskej minulosti a sú prítomné vo všetkých kultúrach. Kráľovská hra Ur, Senet a Mancala patria medzi jedny z najstarších známych hier. Hry sa často klasifikujú podľa komponentov, ktoré sú potrebné na ich hranie (napríklad miniatúry, lopty, karty, dosky alebo počítače). V miestach, kde sa vyrábala a používala koža, je obľúbenou najmä hra s loptou, čo má za následok celosvetovú popularitu loptových hier ako sú rugby, basketbal, futbal, kriket, tenis a volejbal. Ostatné nástroje sú špecifickejšie pre určitú oblasť. Mnohé krajiny v Európe majú napríklad jedinečné štandardné balíčky hracích kariet. Ostatné hry, ako napríklad šachy, možno sledovať predovšetkým ich vývojom herných kúskov.

Hry, ako je napríklad schovávačka alebo Si to, nepoužívajú žiadny zjavný nástroj; Ich interaktivita je definovaná prostredím. Hry s rovnakými alebo podobnými pravidlami môžu mať inú hranicu, ak sa zmenilo prostredie. Napríklad, skrývanie a hľadanie sa v školskej budove sa líši od rovnakej hry v parku; Závod s autami môže byť radikálne odlišný v závislosti od trate alebo pouličného ihriska, a to aj s rovnakými vozidlami. Zatiaľ čo hry sú často charakterizované ich nástrojmi, sú často definované najmä ich pravidlami. Zatiaľ čo pravidlá podliehajú zmenám, veľké zmeny v pravidlách zvyčajne vedú k “novej” hre. Napríklad pri baseballe, ak sa hráči rozhodnú hrať len s troma základňami, pravdepodobne budú hrať inú hru.

Pravidlá všeobecne určujú systém udržiavania času, práva a povinnosti hráčov a ciele každého hráča. Práva hráčov môžu zahŕňať, keď môžu minúť prostriedky alebo presunúť figúrky. Spoločné podmienky výhry sú najprv hromadiť určité množstvo bodov alebo žetónov (ako v Osadníkoch z Katanu) alebo majú najväčší počet žetónov na konci hry (ako napríklad v Monopoly). Herné nástroje a pravidlá budú mať za následok potrebu zručnosti, stratégie alebo ich kombinácie a budú sa podľa toho klasifikovať.

Väčšina hier vyžaduje viac hráčov. Na rozdiel od hry s viacerými hráčmi, ktorí súperia proti sebe, aby dosiahli cieľ hry, hra pre jedného hráča je bitka iba proti elementu prostredia (umelému súperovi), proti vlastným zručnostiam, proti času alebo proti náhode.

plush-figure-2474337_960_720

Zábavné pohybové hry

Ako už názov napovedá, jedná sa o hry, pri ktorých sa musíme hýbať. Pre deti je pohyb nielen zdravý, ale určite aj zábavný. Je pravda, že niekedy sú bežne pohybové a loptové hry pre deti nie tak zaujímavé a zatúžia po niečom novom. My sme sa rozhodli Vám priniesť zopár trikov a tipov, ktoré by mohli Vaše deti zaujať. Celkom obyčajná naháňačka sa môže zmeniť na celkom dobrú zábavu ak sa deti zmenia na vrabce a mačku. Mačkou je jedno vybrané dieťa v prostriedku v priestore, vrabcami sú všetky ostatné deti vo vymedzenom priestore. Mačka sa opýta vrabcov: ,,Vrabce, vrabce, kam letíte?“ Deti, vrabce jej odpovedajú: ,,Na strechu.“ Mačka na to : ,,A čo tam budete robiť?“ Vrabce odpovedajú: ,,Neplechu.“ Mačka sa pýta: ,,A keď príde divá mačka?“ Vrabce odpovedia: ,,Bude dobrá naháňačka.“ Keď mačka vysloví slovo teraz, vrabce bežia zo svojho miesta na iné miesto, ktoré vyznačíte v priestore. Koho mačka chytí, ten sa stáva mačkou. Typy naháňačiek sa dajú obmienať podľa typu detí a podľa fantázie.

Vidličky, lyžičky, nože (alebo tiež Káva, čaj, rum, bum) je hra, ktorú sme sa ako deti veľmi radi hrávali. Jedno z detí je pri stene, otočené smerom k nej a vraví vidličky, lyžičky, nože. Ostatné deti sa od čiary začnú hýbať k nemu, tak aby nevidelo ich pohyb. Koho po otočení k nemu zbadá sa hýbať, ten je označení a musí sa vrátiť späť na začiatok na čiaru a začať odznova. To dieťa, ktoré sa ako prvé dotkne steny, môže počítať Vidličky, lyžičky, nože a to dieťa, čo stálo pri stene sa vráti späť na čiaru. Podobnou hrou, teda minimálne v rozložení detí, je hra Hodinár, hodinár koľko je hodín? Jedno z detí stojí pri stene a ostatné sa ho postupne pýtajú Hodinár, hodinár koľko je hodín? A on každému osobne odpovedá napr. 7 myšacích (len na dĺžku chodidla), 4 kačacie (v podrepe), žabacie (skoky v drepe), čierna perina (kroky naspäť), biela perina (beh k hodinárovi až kým nepovie stop), psie (po štyroch) a mačacie (bokom). Vyhráva ten, ktorý sa dostane k hodinárovi. Aby bola hra objektívna je lepšie ak má hodinár zaviazané oči.

Hra Vlak je pre menšie deti, ale aj tie je nutné zabaviť. Chodíme ako vlak a spievame si: Ide, ide vláčik, ide, ide vlak. A my malé deti, poďme nasadať. Pôjdeme my do Popradu, kúpime si čokoládu, Ide, ide vláčik, ide, ide vlak. Kým vlak dôjde do Popradu, zastane v niekoľkých staniciach. (stanice si samozrejme môžete vymyslieť podľa chuti) Ťapkovce, kde si všetci zaťapkáme. V Pesničkove, kde si všetci zaspievame. Vo Vareškove, kde si vareškami vybubnujeme rytmus známej piesne na bubon. Ako bubón nám môže poslúžiť hrniec alebo stôl. V Skočkove tu je miesto kde si všetci cestujúci zaskáču na jednej nohe, potom na druhej a nakoniec na oboch. Vo Vodovciach si všetci kľaknú a predstierajú, že pijú vodu z dlaní, akoby zo studničky. V Ležanovciach si deti ľahnú a v Spankovciach už idú pekne spať. Hra je výborná pred spánkom. Deťom za iste vytvorí ten správny rituál. A tak teda okrem príjemnej zábavy s deťmi Vám želám aj dobru noc.

cube-570704_960_720

Obľúbené kartové hry a ich pravidlá

Medzi obľúbené hry mladých, či tých skôr narodených, jednoznačne patria kartové hry. V dnešnom článku Vám pripravíme manuál niektorých známych aj menej známych hier, ktoré si môžete z dlhej chvíle zahrať. Kartová hra Kent patrila medzi naše obľúbené v časoch puberty. Je to hra, ktorá je vhodná pre párny počet hráčov (najlepšie ak sú hráči štyria).

Hraje sa vo dvojiciach. Každá dvojica si zvolí svoje heslo a úlohou každého hrajúceho jednotlivca je nazbierať štyri rovnaké karty a po nazbieraní dať spoluhráčovi vopred dohodnuté znamenie. Znamenia môžu byť rôzne, závisí od fantázie a dohody hráčov. Zväčša sa jedná o žmurknutie, rôzne zvukové signály, či signály s kartami. Hra prebieha tak, že sa na stôl položia štyri karty z balíčka, hráči si ich postupne vymieňajú za karty, ktoré majú na ruke. Snažia sa zozbierať štvoricu kariet (napr. 4 sedmičky). Keď sa hráčovi podarí zozbierať štvoricu a naznačiť signál, úlohou jeho spoluhráča je signál spozorovať a zvolať kent. Vtedy dvojica vyhráva. Dôležité je signál ukazovať tak, aby ho nespozorovali spoluhráči v takom prípade, môžu zvolať stop kent. A vyhráva súper.

Veľmi obľúbenou kartovou hrou, dokonca aj v kasínach, je hra Oko berie. Je to kartová hra pre dvoch a viac hráčov. Hráči sú rozdelení na bankára a hráčov. Bankár rozdá každému po dve karty aj sebe. Hráči si svoje karty prehliadnu a môžu požiadať o ďalšiu. Úlohou všetkých zúčastnených je získať súčet kariet do 21 bodov, alebo sa mu aspoň priblížiť. Vyhráva ten ktorý sa k súčtu 21 najviac priblíži, či má rovných 21. Zlatým okom hráč vyhráva okamžite, to je ak získa dve esa. Hra sa tým pre všetkých ostatných končí a rozdáva sa znovu.

Niečo pre najmenších, čo si určite pamätáte všetci. Síce sa nejedná o kartovú hru v pravom slova zmysle. Jedná sa totiž o pexeso. Pexeso je hra minimálne pre dvoch hráčov, pričom počet kartičiek v obvyklých baličkoch je 64, 32 párov. Kartičky musia byť rozmiešané, aby sa mohli rozložiť rubom na stôl. Hráč, ktorý je na rade otáča vždy po dve karty, ak nájde pár, pokračuje v otáčaní kartičiek vždy po dvoch. Pokiaľ však neotočí pár, obráti ich znovu rubom a pokračuje ďalší. Hrá sa do vtedy, pokiaľ sa nezozbierajú všetky kartičky zo stola. Za každú dvojicu získava hráč bod, kto získa najviac bodov vyhráva.

Záchod je tiež jedna z veľmi obľúbených hier aj vďaka svojej nenáročnosti. Karty sa pri hre rozložia po stole ľubovoľným náhodným spôsobom, následne sa na tieto rozložené karty postaví takzvaný záchod z dvoch kariet a to spôsobom, že sa vrchný okraj dvoch kariet o seba oprie, pričom spodný okraj kariet je vzdialený ďalej od seba. Hráči postupne jeden po druhom vyťahujú karty, pričom to robia spôsobom, aby postavený záchod nezhodili.

Možností kartových hier na dlhé zimné či letné večery je nemálo, pár možností sme Vám snáď pripomenuli. Veď niekedy nie je nič lepšie ako stráviť prijemné posedenie s priateľmi, rodinou, či deťmi pri hraní zábavných kartových hier. Takže, ak sa chystáte na dovolenku určite nezabudnite pribaliť do kufra balíček kariet. Veľa miesta Vám určite nezaberie.

babington-1441535_960_720

Pohybové hry, alebo ako sa z deťmi zabaviť

Povieme si niektoré typy a triky na deti alebo ako ich zabaviť, keď ich je viac ako jeden. Rozhodli ste sa ísť na chatu ako partia rodičov s deťmi a tu zrazu sa ocitnete v hlúčiku detí a od všadiaľ počuť „ja sa nudíííím“. A vy nechcete ponúknuť tu najjednoduchšiu alternatívu, ktorou je tablet, ale práve naopak, chcete aby aspoň cez prázdniny zažili deti niečo ozaj zážitkové. Tu je pár typov ako deti zabaviť.

Výborným typom a súčasne aj súťažou je tzv. bodová stena. Je to hra, do ktorej sa môžu zapojiť malý aj veľký. Jediné čo potrebujete, je väčšia stará plachta, do ktorej vystrihnete otvory rôznych tvarov s príslušnými bodmi, plachtu zavesíte a necháte deti hádzať. Aby sme nezabudli, ak otvory oblepíte páskou budú lepšie držať tvar. Podobnou hrou je hádzanie kruhov. Kruhy môžete hádzať na tyčky rôznych veľkostí, ktoré jednoducho zapichnete do zeme, vyhráva ten, kto získa najviac bodov a teda hodí najviac kruhov na tyč. Prírodní pátrači je tiež hra, ktorá môže byť pre deti zaujímavá. Skrýva v sebe aj kus vzdelávania a poznávania. Deti možno rozdeliť do skupín, rozdať obálky s obrázkami, ktoré budú deti v prírode hľadať a prinesú ich na miesto určenia. Nielenže sa deti zabavia a niečo naučia, taktiež sa dostanú do prírody. Prekážkové dráhy sú pre mnohé deti tiež veľmi zaujímavé a zábavne a dajú sa vytvoriť z čohokoľvek a akokoľvek náročné, závisí od fantázie a od veku detí.

Domáci Bowling a prečo nie? Stačí len využiť plastové prázdne fľaše poprípade farby na vyzdobenie a je to. A teda určite nesmieme zabudnúť na správnu loptu a terén. Avšak aj na chate práve v lete sa občas stane, že je občas počasie nevhodné na vonkajšie aktivity. Preto prinášame aj zopár typov na aktivity vo vnútri. Tzv. stoličkový futbal je úžasná hra. Jediné čo potrebujete, je penová loptička a stoličky. Deti sa rozdelia do dvoch tímov, pričom sedia na stoličkách. Príslušníci jedného týmu si navzájom prihrávajú a snažia sa súperom streliť gól, pričom bránkou je samotná stolička súpera. Vhodná a zábavná hra pre deti je papierová vojna. Deti si pripravia muníciu v podobe papierových lôpt a rozdelia sa na dve skupiny. Tie sa predelia čiarou, jedna skupina je na jednej strane so svojou muníciou, druhá skupina na strane druhej. Po určenom štarte deti hádžu papierovú muníciu na stranu súpera a ten sa snaží odvracať útok a hádže rovnako svoju muníciu.

Hra Prasiatka (dá sa hrať aj s balónmi) patrí medzi pohybové obľúbene pohybové aktivity. Deti si vytvoria papierové prasiatko so šnúrkou alebo špagátikom a špagátik si zastrčia zozadu do nohavíc. Úlohou jednotlivých „prasiatok“ je pristúpiť prasiatko a šnúrku súpera vytiahnuť, ale súčasne chrániť vlastné prasa. V prípade ak sa jedná o alternatívu s balónmi je úlohou hrajúcich súperov balón prasknúť. Pri výbere pohybových hier pre deti či už vonku alebo do vnútra sa medze nekladú. Fantázia je tu korením potrebným pre obohatenie detského života. Samozrejme do všetkých hore spomenutých aktivít a hier sa s radosťou môžu zapojiť aj rodičia. Často je o to väčšia zábava.

play-stone-1744790_960_720

Hrou proti agresii

Dnes, v dobe internetu a telefónov, sú deti nechané napospas mnohým vplyvom, ktoré pôsobia na ich psychiku, ale aj organizmus stresujúcu, pretože aj ich rodičia sú neustále v pohybe. Práve v čase, kde je najdôležitejšie nechať deti sa hrať, im je táto možnosť odopieraná. Či už je to prostredníctvom domácich úloh zo školy alebo povinno-nepovinných krúžkov v školskej družine, ktoré si častokrát deti nevyberajú samé, ale tlačia ich do týchto činností najmä rodičia, ktorí na svoje deti nemajú čas, pretože sú v práci. Tieto krúžky však väčšinou pôsobia na deti negatívne, pretože pedagóg, ktorý ich vyučuje často nevedie vyučovanie na báze hry, ale na základe vopred stanovených pravidiel, ktoré je nutne treba dodržiavať, aby bol krúžok úspešne absolvovaný.

Hra je pradávnou súčasťou dospievania každého dieťaťa. Môžeme si naozaj dovoliť nedopriať tento pôžitok našim deťom? Je to predsa niečo úplne prirodzené pre ľudský rod. Veď spomeňte si len na niekoľko zábavných príbehov, ktoré ste ako deti zažili, len preto, lebo ste mali dovolené hrať sa. Buď sami alebo v spoločnosti Vašich susedov, spolužiakov alebo rovesníkov zo sídliska. V týchto hrách sme si stavali fiktívne hrady, liezli na stromy alebo stavali bunkre. Dnešné deti častokrát na to nemajú ani priestor ani čas. Akonáhle sa deti chcú hrať, nie je im to častokrát dovolené len z toho dôvodu, že by si mohli ublížiť alebo že majú iné povinnosti, ako napríklad športový tréning. V škole sa potom pokračuje v tomto smerovaní, bez hier a zábavy a nechuť chodiť do školy vekom preto stále rastie. Z tejto nechuti sa stáva neskôr frustrácia a pribúdajú agresívne prejavy v školských laviciach. Z tohto všetkého určite vyplýva, že hra je dobrým prostriedkom ako deti ukľudniť a nechať ich si vytvoriť aspoň na určitý čas vlastný svet s vlastnými pravidlami.

Pôvodná teória rozpracovaná J.Dollardom, L. Doobom, N. Millerom, O. H. Mowererom a R. R Searsom z Yalskej univerzity v roku 1939 obsahovala jednoznačne tvrdenia. Podľa tejto teórie je agresivita vždy dôsledkom frustrácie, pritom zároveň existencia nejakej frustrácie vždy vedie k nejakej forme agresivity. Z prvej časti tvrdenia vyplýva, že agresivite predchádza frustrácia. Po roku 1941 však ostrosť tejto teórie bola zmiernená N. Millerom. Jeho teória hovorí o tom, že agresivita je len jednou z možných reakcií na frustráciu. Hypotéza o vzťahu frustrácie a agresivity, označovaná tiež ako frustračná teória agresivity je dodnes predmetom diskusií. V školskom prostredí však možno zmierniť agresívne prejavy pomocou dramatoterapie, ktorá obsahuje hry a činnosti, ktoré vhodným použitím nielen zmierňujú agresívne prejavy, ale i pomáhajú a uplatňujú sa pri učení sociálnych zručností.

V mnohých použitých hrách sa však pojem agresivita nevyskytuje, tieto hry by sme mohli nazvať akými si rozohrievajúcimi hrami, ktoré sa snažia skôr odviesť pozornosť deti od stresujúcich vplyvov alebo od zdrojov agresivity. Tieto hry sa najmä zapodievajú tým, čo deti teší, a to spôsobuje, že sa začnú deti zbavovať napätia a zvyšujú si aj sebavedomie. Svet detí je úplne iný ako svet dospelých. A tak to aj má byť. Nemôžeme od dieťaťa predsa očakávať, aby sa celý svoj život správalo ako dospelý, racionálne myslelo a nasledovalo pravidlá, ktoré boli dávno stanovené spoločnosťou.